Poďakovanie za úrodu - žatva a dožinky

Žatva počas priaznivého počasia trvala celý mesiac. Počas jej priebehu si hospodári najímali na prácu na poliach žnačov, ktorí sa ráno na poli prekrižovali, naklepali kosy a začali sekať obilie. Mužov s kosou nasledovali ženy žnačky, ktoré odoberali obilie na snopy a zväzovali ich. Aby sa žatvy vydarili, prvý snop viazala spravidla hospodárka. K večeru sa z deviatich až desiatich snopov stavali panáci, zo sedemnástich snopov sa urobil mandel. Na ďalší deň začínala práca za svitania a opäť končila za súmraku. Žnači si ju spríjemňovali spevmi a rýmovaním. Pri namáhavej práci bolo dôležité, aby sa robotníci najedli do sýta. Stravovali sa preto na poli, najčastejšie jedli prinesené desiaty (buchty, chlieb, maslo, tvaroh, syr, oškvarky atď.) alebo horúcu krupicovú kašu. Robotníci jedlo zapíjali pálenkou, octovou vodou alebo neskôr meltou. Pokosené obilie sa zvážalo na voze (mandelák) do stodôl alebo sa skladalo do stohu na dvore.

Zvoz posledného snopu z pola zahajoval dožinky, oslavy zberu obolia a ukončenia žatve, ktoré sa väčšinou konali na konci augusta alebo začiatkom septembra. Ľudovo sa dožinky volajú aj obžinky. Základom dožiniek bolo poďakovanie a vďačnosť za dar úrody a prosby za požehnanie nadchádzajúcej úrody. V mnohých kultúrach sa vzdáva vďaka za úrodu bohu, bohom, božstvom, Matke prírodne alebo iným duchovným entitám, s čím súviseli rituály obetovania úrody, ich prvotín alebo darovanie poslednej časti úrody. Išlo o prejavy poďakovania za dopestované obolie alebo iné dôležité plodiny. Dožinkové vďakyvzdanie mohli doprevádzať aj zvieracie obete a rôzne obetiny (alkohol alebo pokrmy).

V slovenskej ľudovej kultúre doprevádzala dožinky nielen vďačnosť, ale aj radosť zo skončenia žatvy, akt predávania zozbieranej úrody a očakávanie odmeny. Dožinky zahŕňali zber poslednej časti úrody, vrátane uvitia dožinkového venca a zhotovenie posledného snopu. Veniec z rôznych druhov obilia uplietli ženy žnačky večer pred dožinkami alebo v dobe posledného obeda na poli z pozbieraného obilia. Veniec bol najčastejšie kruhový alebo dosahoval tvaru koruny rozvinutej do výšky. Pri kruhovom venci sa obilie plietlo okolo prútu, pri korunách okolo prútov alebo kovovej výstuže. Do venca sa vplietali poľné kvety, jarabiny, lieskové orechy, makovice a bylinky. Veniec mohol byť dozdobený papierovými kvetmi, pozlatenými orechmi či slamovými reťazami. Vencu sa pripisovala kúzelná moc uzdravovať a ovplyvniť úrodu v budúcom roku.

Okrem dožinkového venca bol dôležitý aj posledný snop, ktorý sa najčastejšie nazýval baba, nevesta, barbora, žobrák, dedo alebo konopička. Najčastejšie bol uviazaný ako ženská postava, väčšnou ho ešte obliekali do ženského kroja. Snop mohol byť však vytvorený aj v mužskej podobe. Snop sa ozdoboval kvetinami. Dožinkový veniec a posledný snop slúžili ako dôkaz o dokončení zberu a bohatosti úrody. Potom sa vystrojil obradný sprievod, ktorý rozvíjal motív odvážania poslednej úrody z pola. Okrem žnačiek a žnačov kráčali v sprievode aj maskované postavy, jazdci na koňoch alebo ich doprevádzali alegorické vozy. Na vyzdobenom voze sa viezol veniec a posledný snop do statku. Snop sa ukladal do stodoly alebo do kúta hospodárovho domu, kde bol postavený podľa prvého zviazaného snopu. Týmto bola opäť zaistená kontinuita úrody, lebo na tomto mieste častokrát zostával po celý rok.

Základom sprievodu bolo, aby dožinková chasa predala hospodárovi dožinkový veniec. Najčastejšie prinášala veniec v ruke alebo na hlave hlavná žnačka, ktorú chasa označila za najkrajšiu a najvýrečnejšiu. Mohlo ho spolu prinášať aj žnačka a znač v čele sprievodu alebo samostatný zástupca chasy. Hospodár si veniec prevzal a povesil ho na dvere stodoly, kde zostal do Štedrého dňa alebo až do prvej jarnej sejby. Veniec tu symbolizoval úrodu obilia. Zrno z neho malo pomôcť reprodukovať úrodu z predchádzajúceho roku a používali sa aj v bylinných liečivých odvaroch pre dobrú dojivosť alebo vyliečenie chorôb hospodárskych zvierat.

Akt predania dožinkového venca doprevádzalo dovolávanie sa odmeny v dožinových piesšnach a vinšoch. Vedľa peňažnej odmeny boli ženci a žnačky ocenení v naturáliách. Večer sa konala hostina na náklady hospodára. Podávali sa koláče, vdolky a chlieb upečený z novej múky alebo hydinová pečienka. Popíjala sa domáca slivovica alebo dožinkové pivo. Dožiny slávené pôvodne predovšetkým na súkromných usadlostiach začali zanikať od konca 19. storočia, najmä v dobe prvej republiky ich vystriedali obecné dožinkové slávnosti usporidavané miestnymi spolakmi či farnosťou.