Prehriatie tela v dobe našich babičiek

Naši predkovia v zimnom období alebo aj počas studených večerov a nocí volili postupy a osvedčené metódy za účelom prehriatia tela. Najbežnejším spôsobom bol pohyb v prírode na čerstvom vzduchu a najčastejšie pri vykonávaní hospodárskych a iných aktivít, ktoré zároveň podporovali prekrvenie organizmu a budovanie svalovej hmoty.

Počas pohybu vonku aj vo vnútri v príbytku si chránili ruky a nohy, ktoré udržiavali v teple a v suchu. K tomu sa využívali kožušiny z ovčieho runa a vlny, neskôr aj ponožky, rukávky alebo nátepníky. Teplo vyžadovali aj iné časti tela, najmä chrbát a obličky, preto sa cez ramená a bedrá uväzovali pásy a prehadzovali šále alebo šatky. Teplo dokázal udržať aj obklad z nahriatej soli v ľanovom a bavlnenom vrecúšku, utierke alebo obliečke na vankúš. Porovnateľný hrejivý účinok poskytovali výplne vankúšov z pohanky, špaldy či čerešňových a slivkových kôstiek, ktoré sa nahrievali na peci, krbe a na slnku a prikladali na konkrétne časti tela. Podobne sa nahrievali páperové prikrývky, do ktorých sa však balili aj železné žehličky sálajúce teplo dlho do noci. Do postele sa ďalej kládli kovové ohrievacie panvice a koše (predchodcovia termoforu). Naši predkovia bežne spávali na kachlovej peci s kožušinami. Teplo v miestnosti mohol zaisťovať aj otvorený krb, ohrievadlo alebo ohriate kamene.

            V prehriatí tela sa našim predkom osvedčili rôzne masáže, obklady, kúpele alebo návšteva sauny. Základné ingrediencie pri hrejivej masáži a aplikácii obkladov tvorili byliny, ako napríklad rozmarín, fenikel alebo palina, uvarené na tuku alebo zmiešané s medvedím či vlčím lojom alebo silice z borovice, smreku a jedle. Na postupnom zvyšovaní teploty sú založené rašelinové obklady. Na prehriatie sa používali zázvorové a horčičné obklady. Prehriatie zvnútra aj zvonku charakterizuje chren – nastrúhaný chren sa vložil medzi dve doštičky a priložil na miesto, ktoré prehrial a prekrvil. Na zahriatie a uvoľnenie celého tela sa najmä pred spaním volil horúci kúpeľ, do ktorého sa prilieval odvar zo zázvoru a ihličia zo smreku, z rozmarínu alebo harmančeku. V boji proti chladu sa osvedčilo ponorenie do kade so studenou vodou, vody s ľadom a striedanie teplej a studenej vody. Postupne sa do vody kládla pravá noha, ľavá noha, pravá ruka a ľavá ruka.

Zahriatie aj otužovanie ponúka aj sauna. Prvé záznamy o saune na českom území sa objavujú s príchodom slovanských kmeňov zo severu a severovýchodu v 5. až 8. storočí. Židovský kupec Ibrahím ibn Jákúb už v 10. storočí popísal typickú slovanskú saunu. Malú drevenú konštrukciu izolovanú machom dopĺňal krb s otvorom na odvádzanie dymu. V Čechách niesla sauna najskôr označenie jizba, stuba či laznja, neskôr potírna. V saune sa vykonávala masáž tepaním (šľahaním) brezovými alebo dubovými metličkami. S namočenou metličkou sa tiež víril teplý vzduch a posielal na telo, čím sa podporilo prehriatie tela. Prvá moderná sauna na českom území vznikla v roku 1936 v letnom vysokoškolskom tábore v Borovci u Štěpánova nad Svratkou zásluhou lekára Františka Vojty. O desať rokov neskôr bola sprevádzkovaná prvá verejná sauna v Brne-Pisárkach. Liečebné účinky saunovania medzi odbornou aj širokou verejnosťou intenzívne šíril a zdôrazňoval lekár a nestor českého saunovania Antonín Mikolášek.